Región Hont sa rozkladá na ploche 2650 km2 , na rozhraní panónskej a karpatskej klimatickej i biogeografickej oblasti. Krajina Hontu je od pradávna poznačená činnosťou človeka. Tunajšie osídlenie siaha až do staršej doby kamennej a odvtedy je Hont kontinuálne osídlený. Prvé chránené územia v Honte boli arborétum Kysihýbel a dnešný Dolný botanický park.
V súčasnosti sa v Honte nachádza jedna chránená krajinná oblasť ( Štiavnické vrchy) a 38 maloplošných chránených území. Tieto v sebe zahŕňajú: 7 prírodných rezervácií, 3 národné prírodné pamiatky, 10 prírodných pamiatok, a 12 chránených areálov.
Dve územia ( Štúrovsko a Poiplie) sú v zozname chránených vtáčích území a niekoľko ďalších je v zozname navrhovaných území európskeho významu.
V Honte sa nachádza viacero vzácnych mokraďových území. Jedno z nich – Poiplie rozkladajúce sa na ploche 410,87 ha, medzi obcami Ipeľské Predmostie a Tešmak v okresoch Veľký Krtíš a Levice, zapísali 17. februára 1998 do zoznamu medzinárodne významných mokradí, tzv. Ramsarských lokalít. Predstavuje zvyšok rozsiahlejšieho mokraďového ekosystému rieky Ipeľ na juhu stredného Slovenska, ktorý nadväzuje na rozsiahlejšie mokrade v Maďarsku.
Ďalšie dve mokrade, nachádzajúce sa v okrese Krupina (Holý vrch a Holý vrch – močidlo) sú zaradené do zoznamu národne významných mokradí. V zozname regionálne významných mokradí je zaradených ďalších 15 mokradí. Štiavnické vrchy sú najväčšie sopečné pohorie Západných Karpát. Ležia na rozhraní dvoch rozdielnych klimatických typov, čoho odrazom je horizontálne a vertikálne prelínanie teplomilných prvkov flóry a fauny s karpatskými horskými prvkami.
Atraktívnosť územia zvyšujú vodné nádrže - tajchy. Ich budovanie si vynútil rozvoj baníctva v minulých storočiach a slúžili ako zdroj energie i úžitkovej vody. Spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími vodohospodárskymi zariadeniami tvoria unikátny technický systém. Dnes slúžia hlavne na rekreačné účely, najznámejšie z Tajchov sú Počúvadlianské, Richňavské, Evičkino, Belianske, Hodružské a Studenské jazero.
Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy vyniká množstvom kultúrnohistorických a stavebnotechnických pamiatok, počtom výskytov minerálov. Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov je Sitno /1009m/. Zvetrávaním a rozpadom pôvodného sopečného relíéfu krajiny vznikli skalné veže, steny, ihly, a rozsiahle kamenné moria.